Poľské vystúpenie Roberta Kaliňáka by sa dalo považovať aj za vreckovú učebnicu cynického nihilizmu a skúšku existencie ľubovoľného božstva.
Minister obrany (jeden výkričník) sa vyberie do Poľska (druhý výkričník), odkiaľ Ukrajincom (tretí) odkazuje, že brániť sa Rusom netreba, lebo oni predsa raz odídu.
Napokon to celé podčiarkne československou skúsenosťou z roku 1968 v zmysle, že keby sme sa bránili, bolo by nás akurát o zopár menej a – nič sa nestane. Ani ho Poliaci neženú bičom, neudrel doňho blesk, ani ho veľká A’Tuin nezhodila z chrbta, nech sa utopí v ako tuš čiernej prázdnote všehomíra.

Pri chucpe je vlastne náročné pomenovať, v čom nehoráznosť spočíva. Skutočnosť, že na poddajnosť vyzýva minister obrany? Alebo to, že to robí v Poľsku? Alebo že v umení trpezlivo čakať na odchod Rusov školí konkrétne Ukrajincov?
Pochopiteľne, človeka ide od jedu rozliať na kolomaž, ale skúsme to chrapúnstvo rozobrať, ehm, vecne.
Ťažiskom Kaliňákovej „argumentácie“ je apel na prostú existenciu ľudí. V zmysle, že obrana proti agresii vždy prináša obete, tak načo sa nadrapovať. Slovami kolegu Soltésza: treba stiahnuť gate, predkloniť sa a tváriť sa, že je to láska.
Minister obrany je menej explicitný, ale zasa sugestívnejší, akože keby sa naši rodičia bránili, „viacerí z nás by tu určite neboli“. Hovoril síce o roku 1968, ale nebude príliš domýšľavé povedať, že rovnako by zhodnotil aj rok 1938 a keby bol konzistentný, aj SNP. Má to len zo desať slabých miest.
Pomôžme si trpko-úsmevným faktom, že doslova úplne to isté by mohol povedať o SNP. Keby ho nebolo, asi by dnes rovnako mudroval, že Nemec predsa raz odíde a keby sa Slováci vzbúrili proti drvivej presile, nič by sa nezmenilo, akurát by ich bolo o niekoľko tisíc menej.
Kaliňák takto napríklad aktérom SNP odkazuje, že nie sú hrdinovia, ale sebci, ktorí svoje svedomie uprednostnili pred budúcou generáciou. To je len morálny problém, tak ho prenecháme ministrovi, poradí si, podstatnejšie je, že to nie je pravda.
Po prvé, existencia tohto vzdoru je pilierom moderných slovenských dejín a štátnosti. A po druhé, keď sa zaštiťuje súčasnými životmi, dopúšťa sa toho, čomu sa hovorí klam preživších.
Kaliňák sa totiž dovoláva zachránených životov, ale zabúda na tie zmarené, ktorých sa nemá kto zastať. Slovenský prístup k nemeckej okupácii by potomkovia tých desaťtisícov vyvezených Židov podrobili ostrej kritike – akurát nemôžu.
S rokom 1968 je to menej tragické, ale ani toto podvolenie nie je bez škôd na národe. Jednou z nich je napríklad existencia ministra obrany, ktorý svoj rezort nepovažuje za zdroj štátnej bezpečnosti, ale vojenských kontraktov. A ani sa nehanbí.